Nečakám mĺkvy od pokory
na ženu, ktorá verí si,
aby som viedol rozhovory
o tom, čo bolo kedysi.
Nečakám ani na priateľku,
pohľady, šepot nemám rád,
veď vášeň poznám aj ja veľkú
a muky horšie nastokrát.
Čakám však verne na priateľa,
ktorého daroval mi Boh
za to, že vytrpel som veľa
na tichých pláňach, vo vŕškoch.
Bol surový a plný zloby,
keď z nekonečna spravil čas,
a považoval za okovy
sny, ktoré spútavajú nás.
Я жду, исполненный укоров:
Но не веселую жену
Для задушевных разговоров
О том, что было в старину.
И не любовницу: мне скучен
Прерывный шепот, томный взгляд, —
И к упоеньям я приучен,
И к мукам горше во стократ.
Я жду товарища, от Бога
В веках дарованного мне
За то, что я томился много
По вышине и тишине.
И как преступен он, суровый,
Коль вечность променял на час,
Принявши дерзко за оковы
Мечты, связующие нас.